Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

História

foto_obce

Obec sa nachádza v južnej časti Hornádskej kotliny, 7 km juhovýchodne od Spišskej Novej Vsi. Prvé zmienky o obci Markušovce pochádzajú zo začiatku 12. storočia, kedy sa dedina spomína ako hraničná osada a strážna obec. Markušovce boli v trvalej majetkovej držbe jednej z najznámejších východoslovenských feudálnych rodín - Mariássyovcov a patrili jej až do zrušenia poddanstva.

 

 

GolaPredkovia Mariássyovcov sa objavujú na Spiši v druhej polovici 13. storočia. Ako prvý zemepán sa spomína Gola či Gala, ktorý sa považuje za nielen zakladateľa osady, ale aj neskoršej zemepanskej rodiny Mariássyovcov. Za tatárskeho vpádu v roku 1241 boli Markušovce vyplienené, až po odchode tatárskeho vojska z Uhorska Markus, syn Golu obnovil osadu, ktorá svoje vtedajšie meno Svätý Michal zmenila na „Terra Marci" - Zem Markova - Markušovce. Marek mal 6 synov, medzi ktorých patrili aj Batiz a Mikuláš. Prvé správy sa viažu k Batizovi, ktorý roku 1264 dostal od Belu IV. časť zeme pod Tatrami zvanú Chetenye. Prvým sídlom rodiny bol pôvodne neskorománsky hrad z poslednej tretiny 13. storočia. Okrem hradu, ktorý kráľ Ladislav IV. povolil postaviť roku 1284 Mikulášovi na obranu krajiny, vybudovali kostol a s narastaním potomkov postupne vybudovali celý rad kaštieľov a kúrií. Obec Markušovce sa v priebehu stredoveku vyvinula na významné sídlo Dolného Spiša. K priaznivému hospodárskemu rozvoju prispelo niekoľko činiteľov. Obec sa nachádzala na ceste vedúcej z Levoče cez Harichovce, Spišskú Novú Ves, Nálepkovo, Švedlár a Mníšek nad Hnilcom. Tam sa cesta napájala na hlavnú trasu tzv. Veľkej cesty smerujúcej zo Spiša na Dolnú zem. Táto obchodná cesta viedla pod hradom na výbežku. O tom, že obchod prekvital aj v Markušovciach, svedčí trhový dom - prístrešok pre cudzích trhovníkov, kde sa skladali aj s tovarom, ktorý sa spomína v roku 1409. Zmienku o týždennom trhu a výbere trhového mýta v obci nachádzame už v listine z roku 1352, v ktorej sa uvádza aj existencia mlyna a jatiek. Jedným z hlavných zdrojov príjmov Mariássyovcov bolo banské podnikanie na Spiši, i v Markušovciach. Právo otvoriť baňu na zlato a striebro na svojich majetkoch, s obvyklými banskými právami, získal rod v roku 1344.

Koncom 15. storočia, resp. začiatkom 16. storočia Štefan Mariássy hrad rozšíl a opevnil. V bojoch o Uhorský trón medzi Ferdinandom Habsburským a Jánom Zápoľským sa Mariássyovci pridali na stranu Zápoľského, v dôsledku čoho im Ferdinand majetok skonfiškoval a prohabsbursky zameraní levočania markušovský hrad v roku 1527 zničili a podpálili. V 2. tretine 16. storočia, keď Mariássyovci znovu majetky získali, dal Pavol Mariássy hrad obnoviť a prebudovať v renesančnom duchu, čo zhruba zodpovedá jeho terajšej podobe. Na obnovu použil tiež prostriedky, ktoré rodine Levoča zaplatila ako odškodné. K počiatkom obce siaha datovanie neskorománskeho rím. kat. kostola, spomínaného v roku 1280. K pôvodnej jednoloďovej stavbe v 2. polovici 15. storočia postavili nové presbytérium a novovzniknutý sieňový priestor zaklenuli sieťovou klenbou. Severnú kaplnku sv. Kozmu a Damiána pribudovali po roku 1486, južnú kaplnku sv. Anny okolo roku 1500. Pri požiari kostola roku 1773 opravili vežu a v roku 1818 celý kostol a kamenný ohradný múr. V roku 1882 kostol opäť vyhorel a pri následnej obnove bola veža nadstavaná do dnešnej podoby. Z prvej stavebnej etapy sa zachoval sekundárne zamurovaný neskorománsky portál. Pôvodne mal byť kostol včlenený do areálu hradu, avšak v dohode, ktorá riešila spor medzi Mariássyovcami a Levočou bola uplatnená podmienka Levoče, aby sa tak nestalo, čo vyplývalo z obavy posilnenia obrannej funkcie hradu.

V roku 1567 založili na tunajšom hrade zemiansku školu, na ktorej sa vyučovalo po slovensky a ktorá trvala do roku 1663. Pavol Mariássy, zakladateľ školy, pozval vyučovať na školu najlepších učiteľov. Po smrti Zigmunda Mariássyho, ktorý po hospodárskom páde opäť získal a zveľadil majetky svojho rodu, renesančný kaštieľ v dedine pod hradom dal postaviť jeho syn František III.

DardanelyOkrem hradu a kostola sa v obci zachovalo 10 kaštieľov a kúrií rozdielnej architektonickej, umelecko-historickej a stavebnej hodnoty. Výstavba opevneného renesančného kaštieľa, najlepšie zachovaného a najväčšieho v Markušovciach, bola ukončená v roku 1643, podľa letopočtu nad portálom. Kaštieľ bol pôvodne opevnená obytná, jednoposchodová budova s okrúhlymi vežami na nárožiach, ukončená atikou a tok rieky Hornádu bol tesne pri múroch kaštieľa, aby pomáhal pri obrane. Aj tento nový kaštieľ bol teda s ohľadom na situáciu v krajine viac obranným ako reprezentačným sídlom hoci sa navonok obracal bohatými atikovými fasádami so sgrafitami. Opevnený bol valom, zvyšky ktorého možno vidieť ešte aj dnes v terénnej konfigurácii. V druhej polovici 18. storočia (1773) bol kaštieľ prestavaný a rokokovo upravený vtedajším majiteľom Farkašom Mariássym, ktorý v 18. storočí navštívil sídla popredných šľachticov v Uhorsku, Rakúsku a Francúzsku, kde poznal dvorskú kultúru a snažil sa po svojom návrate prispôsobiť svoje rodné prostredie. Pozval veľký počet staviteľov, sochárov, maliarov i záhradníkov. Prestavbou pôvodne renesančného kaštieľa nebola však vyriešená otázka vysoko dôležitá pre vtedajšiu feudálnu spoločnosť, totiž potreba veľkej spoločenskej sály, ktorá sa adaptáciou kaštieľa nedala získať. V roku 1745 boli dokončené rozľahlé hospodárske dvojpodlažné budovy s maľovanou iluzívnou pilastrovou fasádou po oboch stranách kaštieľa s bytmi pre služobníctvo, ukončené valbovými strechami. Kaštieľ bol obklopený francúzskym parkom s troma terasami prepojenými kamennými schodiskami a s kamenárskom výzdobou, ktorej časť sa dochovala. Na hornej terase parku vybudovali roku 1778 letohrádok Dardanely. So stavbou letohrádku začal Farkas Mariássy okolo roku 1773 v súvislosti s predpokladanou návštevou Jozefa II. a cisárskeho dvora. Nedostatok predovšetkým spoločenských priestorov v kaštieli ho viedol k uskutočneniu svojho zámeru. Pre veľké spoločenské udalosti užívali síce Mariássyovci slávnostnú sálu na hrade, ktorú po požiari v roku 1773 Farkas Mariássy obnovil, avšak hrad už trvale obývaný nebol. Bol si vedomý, že tento starý objekt, značne vzdialený od kaštieľa, nemôže splniť natrvalo požiadavky spoločenského šľachtického strediska. Preto takmer súčasne s renováciou hradnej sály začína stavať nový reprezentačný letohrádok v novoupravenej záhrade kaštieľa. Išlo o nový stavebný typ, ktorý poznal na svojich cestách, a ktorý spĺňal takmer dokonale predstavy šľachty o spoločenskej úlohe architektúry. V časovej tiesni sa staval prednostne stredný pavilón, ktorý sa aj celkove zvonka i zvnútra dokončil, zatiaľ čo bočné krídla boli vymurované len do výšky soklu a hlavná sála na poschodí sa sprístupnila provizórnym vonkajším dreveným schodiskom. Po oboch stranách pavilónu boli pristavané v 19. storočí skleníky na sokle pôvodne plánovaných bočných krídel. Bočné krídla boli dostavané až v 2. polovici 20. storočia.

Okrem Františka Mariássyho majiteľmi a užívateľmi kaštieľa boli Imrich, Mikuláš, ktorý bol správcom kaštieľa, Gabriel a ďalší. Po hospodárskych neúspechoch Mariássovcov Ondrej Vieland (1807-1881), najstarší syn Jána II., kúpil koncom 50-tych rokov 19. storočia z konkurznej podstaty Augustina Mariássyho majetkové diely v Markušovciach a Čepejovciach. Po ňom prebral majetky Arthúr Vieland, ktorý sa stal v roku 1910 hlavným županom Spišskej župy a ktorý s mladším synom Alexandrom spoločne hospodáril na svojich majetkoch v Markušovciach. Alexander sa oženil s grófkou Annou Máriou Csákyovou (1907), jemu a jeho manželke predal otec okrem iných majetkov aj majetky v Markušovciach. V roku 1933 kúpil Alexander Vieland pre syna Antona zbytok Mariássyho majetku s kaštieľom od Eduarda Mariássyho. Majetok i kaštieľ bol v roku 1945 skonfiškovaný. Po skonfiškovaní Vielandovho majetku v roku 1945, kaštieľ prechádza do majetku Československého štátu. Užívateľom hospodárskych budov sa stali Štátne majetky v Spišskej Novej Vsi a kaštieľa ONV v Spišskej Novej Vsi, ktorý pridelil do užívania a spravovania Okresnému vlastivednému múzeu v Spišskej Novej Vsi. Krátku dobu bolo poverené spravovaním kaštieľa aj Spišské múzeum v Levoči. Údržbe a ochrane hospodárskych budov kaštieľa ŠM nevenovali žiadnu pozornosť. Hospodárske budovy boli po čase zničené, najmä objekt na západnej strane kaštieľa. Hospodárska budova východne od kaštieľa mala v prízemí materskú škôlku a ďalšie priestory sa využívali ako byty zamestnancov.

Obec ako kolíska rodu Mariássyovcov prosperovala z výsledkov banského podnikania rodiny najmä v oblasti Gelnice a tiež z geopolitickej polohy pri stredovekej obchodnej ceste, vedúcej popri Hornádu a Váhu. Po Rákocziho vojne zač. 18. storočia stratila svoj politický význam, čo negatívne poznačilo jej ďalší rozvoj. V 18. a 19. storočí obec postihli živelné pohromy, najmä požiare, v roku 1813 povodeň a v roku 1831 cholera. V roku 1787 obec mala 68 domov a 677 obyvateľov. Pri požiari v roku 1918 zhorelo 28 domov a 18 stodôl. V 19. storočí časť Mariássyovských majetkov odkúpili Vielandovci.

Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a v baniach. Arciknieža Albrecht tu založil pražiareň železnej rudy. V roku 1892 tu vznikol závod Drevársky a banský priemysel.

(Zdroj: HISTÓRIA MARKUŠOVIEC PRE BUDÚCNOSŤ OBCE A Z Á S A D Y OCHRANY PAMIATKOVEJ ZÓNY, Krajský pamiatkový úrad Košice, prac. Spišská Nová Ves)

História obce Markušovce

Markušovce sa spomínajú v roku 1289 ako Villa Marci, z roku 1328 ako Szentmichalur, z roku 1345 ako Mariusdorf, z roku 1346 ako Marcusfalua, z roku 1352 ako Zentmyhal, que al. n. villa Marci nuncupatur, z roku 1378 ako Markusfalua alias Zenthmihal, z roku 1505 ako Markussowcze, Markusfalua, maďarsky Márkusfalu, Markuscsepánfalu, nemecky Marksdorf. Pôvodne boli strážnou, neskoršie sídelnou obcou Mariássyovcov. V 13. storočí tu vznikol hrad, ktorý v roku 1527 Levočania zrúčali. V 16. storočí hrad znova postavili. Vyhorel v roku 1773. Markušovce v roku 1787 mali 65 domov a 408 obyvateľov, v roku 1828 mali 70 domov a 517 obyvateľov. V 19. storočí časť Mariássyovských majetkov kúpili Wielandovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lese a v baniach. Arciknieža Albrecht tu založili pražiareň železnej rudy. V rokoch 1880-1890 veľké vysťahovalectvo, obec opúšťali aj baníci. V roku 1892 vznikol tu závod Drevársky a banský priemysel. Za I. ČSR pracovali obyvatelia v miestnej tehelní, úpravní rúd, v poľnohospodárstve a baníctve. Baníci sa niekoľkokrát domáhali zlepšenia svojho sociálneho postavenia štrajkom.

Čepanovce obec patrila do Stolice X. Spišských kopijníkov. Písomne je doložená v roku 1295. V roku 1787 mala 68 domov a 677 obyvateľov, v roku 1828 mala 70 domov a 517 obyvateľov. Splynula s obcou Markušovce v druhej polovici 19. storočia.


(http://www.e-obce.sk/obec/markusovce/2-historia.html)